Fotopríbeh - Spomienky na Mongolsko (2. časť)

Články

Paľo sa o raňajky podelil s „chuligánom“, ktorého prilákala z vojenskej posádky vôňa srnčieho mäsa.
V noci prituhlo. Takto ohníkom zahrieval pred naštartovaním motor nášho UAZ-u náš šofér.
Po svojich tu aj tak najďalej zájdeš.
Na tomto mieste určite občas spadne do vody nejaká myš. Ako však dohodiť až na druhú stranu? Skúšam to s twistrom, ktorý ak rýchlejšie potiahnem, pripomína svojím pohybom plávajúcu myš.
Twister som prehodil až na druhý breh. Takmer hneď, ako padol do vody, prišiel záber.
Ryba sa snaží uniknúť ku dnu.
Háčik však dobre drží v kútiku.
Nič podobné tu ešte určite nevidela.
Unavená ryba začína čoraz častejšie oddychovať.
Pomaly jej však dochádzajú sily a blíži sa k brehu.
Pár rýchlych fotiek a tajmeň je späť vo svojom živle.
Väčšinou brodíme tokom rieky. Zábery často prichádzajú aj v tíšine, ktorú vytvoríme tým, že stojíme vo vode.
Táto ryba mi pripravila asi najväčšiu radosť. Vybral som sa sám pred zrub na krátku prechádzku. Tento úsek je silne prelovovaný, takmer každá výprava, ktorá tu bola, ho určite dobre prechytala.
Zobral som si iba jemný prút Dragon Golden River so šnúrou Fireline Crystal 0,04 mm a do vrecka zopár gumenných nýmf od Berkleyho. Chcel som uloviť nejakého pstruha. V hlbšej jame pod brehom som dostal silný záber. Ryba okamžite začala unikať dole prúdom. Vedel som, že ak sa ju budem snažiť zastaviť, môžem sa s ňou rovno rozlúčiť.
Bežal som za ňou po brehu a vode hlbokej asi 1,5 metra. Miestami siahala až po vrchný okraj broďákov. Viackrát som si myslel, že som ju stratil. Prút som totiž musel prekladať cez stromy a kríky. Nakoniec sa mi ju však podarilo zdolať. Bolo to naozaj v poslednej chvíli. Háčik bol takmer vyrovnaný a sám vypadol tajmeňovi z papule.
Keďže sme na tomto úseku chytili iba zopár lenokov, moja radosť bola veľká, Zdá sa, že jemné náradie a mikronástrahy fungujú aj v Mongolsku. Tak naspäť do svojho kráľovstva a ďakujem.
Tak kam ich dnes pošlem - akoby rozmýšľal pred koncom výpravy Paľo. Najlepšie by bolo, keby sa pozreli opäť na najúspešnejšie miesta.
Ako prvé sme sa rozhodli vyskúšať miesto, kde sme chytili najviac tajmeňov.
Nesklamalo nás. Ako prvý je úspešný Robo.
Takmer súčasne zdolávam rybu aj ja.
Záber za záberom. Často zdolávame tajmeňov všetci traja naraz. Sú to však len juniori.
Peťo dostáva záber a beží s rybou po brehu. Robíme si z neho posmech, aby ho ten junior nestiahol do vody. Padnú nám však sánky, keď vylovuje 116-centimetrového tajmeňa.
Nie len na tie veľké ryby je Peťo odborník :-)
Aj takéto vlastné výtvory boli úspešné.
Počasie sa tu dokáže veľmi rýchlo zmeniť. Rozdiely teplôt aj o 20 stupňov sú behom pár hodín úplne bežné. Dobré oblečenie treba mať vždy so sebou.
Túto zátoku sme nazvali „šťučia zátoka“. Voda tu prúdila len veľmi pomaly. Z hlavného prúdu si tu hľadali oddych lenoky a pstruhy. Tým lákali na toto miesto šťuky a tajmene.
Dno zátoky bolo bahnité so zvyškami rastlín. Preto som sa rozhodol vyskúšať jerk. Táto voľba bola na miestne šťuky veľmi účinná.
Amurské šťuky nepredávajú svoju kožu lacno. Zo silných prúdov sú vytrénované naozaj dobre.
Aj toto Salmo bolo ako stvorené na miestne krásavice.
Zátoka nám odhalila svoje tajomstvo. Podarilo sa nám tu zdolať 17 šťúk. Viaceré z nich presahovali 1 meter.
Bez dobrých klieští si ťažko poradíte. Háčiky držia pevne v zubatej papuli. Uvoľňovať ich rukou sa rovná sebevražde.
Deň sa končí. Pre takéto chvíle stojí za to sem cestovať. Dokedy tento raj vydrží.
Náš čas bežal rýchlejšie ako tieto polodivé mongolské kone. Zažili sme veľa krásnych chvíľ. Na čas sme zabudli na civilizáciu na mieste, kde nezvonia mobily, netrúbia autá, kde sa nikto neponáhľa, kde sa môžete spoľahnúť iba na seba a svojich priateľov.
Rieka Onon nám pripravila nejedno prekvapenie. Vedeli sme, že ideme na miesta, ktoré neoplývajú množstvom veľkých úlovkov. Napriek tomu sme boli milo prekvapení.
Prešli sme množstvo kopcov a pohorí. Na niektorých už ležala pekná vrstva snehu. S pneumatikami hladkými ako sklo to nebolo vždy jednoduché.
Prebrodili sme množstvo riek. Náš staručký UAZ slúžil spoľahlivo. Keď aj mal nejaké problémy, bol tu náš mongolský šofér Pudže, ktorý dokázal opraviť asi všetko.
Pri spiatočnej ceste sa zastavujeme v spodnom „luxusnom“ zrube. Tu má Ench svojich pastierov, ktorí sa mu starajú o stáda dobytka. Spomínal nám, že ak chce byť Mongol dobre zabezpečený na starobu, mal by mať aspon 100 kusov dobytka.
Našu spiatočnú cestu do Ulanbataru využíva aj Pudžeho žena a dcéra. Dostať sa do hlavného mesta, kde žije väčšina obyvateľov Mongolska, nie je každodennou záležitosťou. Pamätám si, že nám spomínal, ako raz zobral svojho suseda, ktorý nikdy nebol mimo svojej jurty do Ulanbataru. Keď videl rozsvietené pouličné lampy, bol to pre neho zázrak. Nechápal, ako môžu ľudia takto plytvať elektrinou. Vo väčšine mongolských dedín je totiž elektrina veľká vzácnosť.
V Ulanbatare navštevujeme budhistický kláštor. Podobných pamätihodností však nie je veľa. Väčšina bola zničených komunistických režimom.
Nájdu sa tu aj nové moderné stavby ako napríklad tento hotel.
Väčšina obyvateľstva však žije v skromnejších podmienkach.
Ráno odlietame cez Moskvu do Viedne. Nečakané núdzové medzipristátie v Irkutsku nás ani príliš neprekvapuje. Šťastne sme dosnívali náš mongolský sen. Splnili sme si svoje túžby.
Treba však priznať, že ani v Mongolsku vám ryby samé neskáču na háčik. Často to nie je vôbec jednoduché. Množstvo výprav, ktoré sem smerujú, ničí túto krehkú krásu. Naviac aj Mongoli zistili, že ryby môžu byť pre nich zdrojom príjmov a začínajú ich loviť a vyvážať do zahraničia.
O to viac si cením nášho sprievodcu Encha, ktorý nám pred odchodom spomínal, že sa pokúsi získať peniaze z EÚ na vybudovanie chovne rýb a na zalesňovanie krajiny. V minulosti totiž pôsobil ako mongolský konzul v Prahe. Vtedy sme ani netušili, že jeho osud sa naplní práve v Prahe.
Enchova manželka Alena, pôvodom Slovenska a náš šofér Pudže.
Minulý rok na tom istom mieste ako my bola partia rybárov z Oravy. Boli sme zvedaví, čo sa udialo na našom mieste. Okrem správ o ulovených rybách, ktorých už bolo menej ako pred rokom, sme sa dozvedeli aj smutnú správu. Ench náhle zomrel.
Ench. Nezničili ho drsné mongolské podmienky. Zradilo ho jeho veľké srdce, práve počas návštevy v Prahe, kde pripravoval projekt k zalesňovaniu Mongolska. Ako prvý zakladal hliadky slúžiace k stráženiu a ochrane prírody. Pochopil, že z prírody sa nedá donekonečna brať. Snažil sa vysvetliť aj ostatným Mongolom význam ich bohatstva, ktoré majú v krásnej prírode. Ench bol skvelý znalec prírody, výborný rybár, ale hlavne človek.
Mongolsko netuší, o akého človeka prišlo. Zaslúžil by si aj on svoju veľkú sochu ako Džingischán. Česť jeho pamiatke.

P.S. Tento rok sa vyberieme pozrieť do Mongolska opäť. Ak sa šťastne vrátim, poviem vám, ako sa nám darilo.

Diskusia k článku