Lov ako hra (alebo lov na plytčinách)

Články

Túlanie sa okolo zarastených brehov bolo vždy mojou doménou. Priblíženie sa k vode so všetkou opatrnosťou a následné pozorovanie rýb v pobrežných partiách dvíha adrenalín skoro toľko, ako samotný lov. V týchto chvíľach nesmie nič narušiť kľud. Nesmie dôjsť k jedinému prasknutiu vetvičky alebo prudkému pohybu, ktorý by v momente zmenil idylku pod hladinou na bleskurýchly únik rýb do bezpečia hlbočiny. V príbrežných partiách sa hlavne v teplejších obdobiach premávajú hejná belíc, plotíc a iných bielych rýb, ktoré sem zase lákajú ostrieže, šťuky a bolene. Asi najbežnejšou rybou v týchto pasážach je jalec, ktorý číha tesne pod brehmi na hmyz spadnutý do vody. Pozorovanie života rýb vedie k rýchlejšiemu pochopeniu ich správania.

Na jednej letnej prechádzke bez prúta, som vyliezol na strom. V pomerne plytkej, pomalšie prúdiacej vode som pozoroval hejno podustiev. Pri každom pohybe sa ich telá sa na slnku výrazne striebristo oblyskovali. Sem tam niekde obďaleč šplechol boleň, jalci zbierali náletový hmyz. Proste pohoda pri vode. Z nasadenými polarizačkami sa dal výborne pozorovať život pod hladinou. Môj pohľad zaujalo telo mŕtvej ryby pár metrov od brehu. Asi zo zvedavosti som sa pokúšal určiť o akú rybu ide. V tom som si všimol v jej blízkosti akýsi tieň. Bola to šťuka, ktorá so záujmom pozorovala mŕtvu podustvu. Ladne, jemnými pohybmi plutiev presúvala svoje mohutné telo a vyslovene si ju obzerala! Z veľmi nepohodlnej pozície na strome ma začínal bolieť chrbát, ale akýkoľvek pohyb by v tejto chvíli znamenal narušenie okamžiku a tak som sa rozhodol trpieť. Šťuka po hodnej chvíli usúdila, že je všetko v poriadku. Najväčším prekvapením však bolo, keď zobrala podustvu do papule a začala ju žrať. Toto netypické chovanie viac ako osemdesiatcentimetrovej šťuky, ktorá zobrala mŕtvu podustvu, dosahujúcu skoro polovicu jej dĺžky ma fascinovalo. Pochopil som, že úlovky šťuky, ktoré som chytil na mŕtvu rybku neboli až také náhodné. Súvislosti vedú veľmi často k rôznym prekvapivým zisteniam.

Lov v plytkých pasážach je úplnym opakom chytania v hlbokých temných vodách. Chyba v správaní, alebo výbere nástrahy nie je zo strany rýb tolerovaná! Ryby o rybárovi proste nesmú vedieť. Aj najmenšie podozrenie spôsobí minimálne apatiu z ich strany. Veľmi zaujímavé je i sledovanie reakcií na zvolenú nástrahu. Ryby dajú zväčša už po prvom hode najavo, či bola naša voľba správna. Po mnohých lovoch som si vytriedil nástrahy, ktoré sú v daných okamihoch najúčinnejšie a ktoré nasadzujem do boja ako prvé. Myslím, že nie je nutné sa rozpisovať o všeobecných faktoch typu do čistej vody tmavé nástrahy, do kalnej svetlé, pretože i táto klasika sa mi vždy nepotvrdila. Vždy záleží na type a prechytanosti lokality. Čo však zaujalo moju pozornosť bolo zistenie ako rýchlo sa naučia ryby rozpoznať nástrahu a zaujať k nej určitý postoj. Sú nástrahy, ktoré si nevšímajú už po troch hodoch, sú však nástrahy, ktoré celý čas bez výrazného záberu sprevádzajú koľkokrát až k nohám. Sprvu som to riešil výmenou nástrahy za inú, čo však neprinášalo až taký výsledok. Skúšal som ďalej a dospel som k názoru, že tutovku, čiže nástrahu, ktorá lovila najviac rýb proste vymeniť za inú netreba. Aké bolo riešenie? Stačilo pár drobných úprav vodostálou fixkou priamo pri vode a nástraha bola atraktívna ako na začiatku. Lov v pobrežných plytčinách je vlastne celý o detailoch.

V jeden prekrásny decembrový deň som neodolal a šiel som sa pozrieť k vode. Ostré slnko pomaly roztápalo jemnú ľadovú škrupinu na hladine. Všade vládol kľud a ticho. Voda bola po odumretí rias úplne priezračná a s polarizačkami sa dalo krásne pozorovať dianie pod hladinou. Miesta letného výskytu rýb zívali prázdnotou, len sem tam sa zvírením kalu na dne prezradil ostriež. Moje kroky viedli k potopenému stromu, ktorý bol vždy útočiskom rozmanitej rybej osádky. Reliéf dna bol v týchto miestach zvláštny. V blízkosti brehu, kde bol spadnutý strom dosahovala hĺbka okolo 1,5m, ale hneď za stromom smerom do stredu rieky sa hĺbka prudko zmenšovala na pol metra. V tichosti som sa schoval za najbližší krík a pozoroval som, čo spôsobuje jemné vlnky na hladine v plytšej vode za stromom. Bolo to hejno jalcov jaseňov, ktoré vylákalo zubaté slnko z bezpečia úkrytu na plytčinu. Z najväčšou opatrnosťou za ne nahadzujem nulku rotačku. Ryby reagujú lepšie ako v lete! Snažím sa jalcov zdolávať čo najjemnejšie, aby sa húfik nepoplašil. Po pár zdolaných kusoch nástrahu už len sprevádzajú. Sem tam sa niektorý nezdrží a jemne ďobne, ale zvedavosť zamenili za opatrnosť. Dávam im pauzu. Naväzujem mini wobler ich obľúbenej značky a farby. Jedným okom sledujem, ako sa húfik zase vracia na svoju východziu pozíciu. Ďalšie hody, ďalšie úlovky. Takúto aktivitu som nečakal. Spokojne balím. 13 jaseňov z jedného fleku sa nepodarí zdolať ani v lete. Pribudla ďalšia nová skúsenosť, že plytčiny nemusia byť celkom opustené ani v zime.

A práve o tom rybárenie je. Stále nové prekvapenie, stále nové situácie a nápady. Pobyt v prírode s možnosťou strávenia času lovom je to, prečo to väčšina rybárov robí. Rybárenie by nemalo byť len o tej polhodinke, kedy berú alebo neberú. Pre mňa sa stalo vláčenie s ultraľahkým náradím hrou, kedy sa stávam nefalšovanou súčasťou prírody, kedy je druhoradý čas a s ním aj všetko ostatné.